Voňavý letný deň, preliaty ružovým slnečným svetlom.Po uliciach sa tradične premávajú elegantne oblečené dámy s drobnými parazólikmi,deti naháňajúce sa po trhovisku a staré babky,snažiace sa predať tohtoročnú úrodu.Krásny stereotyp rušený len krásnou hudbou vychádzajúcou z jedného bytu stojaceho nad ulicou.Rušený je zlé slovo.Skôr podfarbený.
Cez otvorené okno vychádzajú tóny Fuer Elise.Za klavírom sedí mladý,fúzatý chlapec.Prsty mu skáču po klávesoch so stopercentnou presnosťou.Bez sledovania hrania očami.Nielenže to je naozaj talentovaná osoba, ale je to aj jeden z tých ktorý zatvárajú pri hraní oči.Vraj to, aby sa ľahšie počúvalo dušou.Prsty naďalej bezchybne kĺžu po ploche, ale....aj majster kat sa niekedy utne, a tak sme namiesto čístého D, počuli kričiace E.V tom z tmavého rohu vyšla neznáma postava.Postarší pán s malými okrúhlimi okuliarmi bleskurýchlo vyskočil zo sedačky a prútikom prebudil študentovu dušu."Vidím, že to budeme musieť zopakovať ešte trikrát Hansi.A skús sa trochu viac posnažiť tentokrát,nech peniaze tvojich rodičov nejdú len tak do vetra." prísnym polokrikom zavelil pán a pomaly sa presúval k oknu.Struny sa znovu podvolili Hansovým príkazom a starý pán si na ulici všimol mladé plavovlasé dievča, pozerajúce do smerom k hudbe.V momente ako sa jej zkrížil zrak s pánom,otočila hlavou a robila sa, akože to bola náhoda.Učiteľ hudby ju i naďalej sledoval, až do momentu ,čo kostolné hodiny začali odbíjať šesť hodín.Učiteľ zatvoril okno a pomaly sa presunul k svojmu žiakovi.Chytil ho za ramená a s rovnakou prísnosťou v hlase povedal "Na dnes už stačí Hans.Môžeš isť domov."."Ďakujem pán Lorenz" potichu vyriekol mladík.Jedným pomalým pohybom zatvoril klávesy a vstal zo stoličky.Spolu so svojim učiteľom sa presunuli k východu.Hans si nasadil topánky,pán Lorenz otvoril dvere.Vonku znovu stálo to plavovlasé dievča.Uprene sa naň zahľadeľ.Tak uprene že si ani nevšimol, že Hans už dávno odzdravil a vyšiel dvermi.Prebudil ho až moment, kedy ona venovala mladému Hansimu pohľad.Prebudil sa a uvedomil si čo robí a tak radšej zatvoril dvere.Stareckým krokom sa starý Lorenz presúva po chodbe naspäť ku klavíru.Sadá si na stoličku a rukou prechádza po klávesoch ako by ich hľadil.Zdvíha zrak a na stene vidí škaredý zohavený ksicht nejakého dedka.To je zrkadlo.A toto je staroba.Celý život som premrhal za klavírom pomyslel si.Zomriem sám so svojím klavírom.
Niekto klope na dvere.Lorenz sa prebúdza na gauči,tabak vo fajke dávno zhorel, a vonku je už dávno ráno.Klopanie neutícha, a núti starého pána zdvihnúť sa a prejsť ku dverám.Zvráskavená ruka sa dotýka kľučky a otvára dvere.Vonku stojí mladé plavovlasé dievča, ktoré včera stálo na ulici.Pravou nohou hanblivo škriabe chodník."Dobrý deň...ja,počula som, že dávate hodiny klavíru..." ostýchavo povedalo dievča."No áno,to dávam...a slušnosť káže pozerať sa do očí osobe s ktorou sa rozprávaš."S tichým "prepáčte" zdvihla zrak a pozrela sa do tej starej tváre.Hovorí sa, že oči sú bránou do duše.Ak je to pravda tak starý Lorenz teraz videl tú najčistejšiu modrú dušu pod slnkom.
"Ak by si mala záujem tak poď dnu..nejako sa dohodneme" povedal a rukou jej naznačil, že môže vsúpiť.Dievča nasleduje starého pána po chodbe a sleduje steny ozdobené loveckými trofejami,kvetinovými tapetami a vyšívanými obrázkami.Nikde žiadne fotky rodiny alebo priateľov.
Nachádzajú sa v miestnosti s klavírom a dekorácie sa nemenia.Akurát pribudli kvety a jedno veľké zrkadlo na stene.A samozrejme jeden klavír v strede miestnosti."Sadni si sem" prikázal jej jemne starý muž,teraz už jej učiteľ."Skús mi niečo zahrať," povedal Lorenz, sadajúc si do kresla.Dievča zneistelo a váhavo začalo sledovať klávesy."Ale..ja neviem hrať...preto som sem prišla, aby som sa naučila..." vyriekla ustráchane v jednom dychu.Starec sa zdvihol a podišiel k dievčaťu.Položil jej ruku na ramenu a povedal."Uvoľni sa...ako sa voláš?" spýtal sa stále rovnako chladne."Líza" odpovedalo dievča."Počúvaj Líza...skús improvizovať..len polož ruky na klávesy a nechaj sa unášať hudbou." povedal Lorenz.Do svojich starých dlaní zobral jej mladé jemné ručičky a položil ich na klávesy.Líza sa nadýchla a začala hrať....
...a vždy keď hrala on stál pri nej a zatajil dych.Mala talent.To bolo to jediné, čo mohlo na starého Lorenza urobiť dojem.Každým dňom sa zlepšovala.Hrala tak dobre, že mu vôbec neprekážal fakt, že ju učí zdarma.Konečne znovu cítil, že jeho život má znovu zmysel.On sedel s fajkou v rohu
miestnosti,ona za klavírom.Pôvodné preklínanie prežitia každého nudného dňa sa pominulo.Lorenz sa teraz každý deň tešil na to ako zasadne do svojho kresla a ona bude hrať.
Jedného dňa keď hrala sa odhodlal a prisadol si k nej."Hraj podľa mňa Líza" povedal jej s úsmevom.Začal hrať.Chvílu jej trvalo rozoznať čo hrá, ale v momente keď to spoznala začala tiež hrať.Zvuky vydávané nástrojom sa zlievali do krásnej symfónie.Starec sa znovu cítil ako mladík.
Znovu ho napĺňal pocit šťastia, konečne znovu cítil, že žije a nie umiera.Hudba hrá a starcovo srdce plesá. Vždy keď hrá,zatajujem dych.Cíti sa, akoby sa čas zastavil a začal sa pretáčať dozadu.V zrkadle na stene je zrazu ten mladý Lorenz, schopný napraviť všetky chyby ktoré v minulosti spáchal a ktoré mu priviedli celoživotnú samotu.A zrazu sa čas znovu zastavil.A začal sa znovu posúvať dopredu a zastavil sa zase v prítomnosti,presne v momente, keď hudba dohrala.Lorenz sa cítil ako znovuzrodený,cítil pocity, ktoré necítil roky.Otočil sa smerom k Líze a povedal "Od teraz budeš hrávať len pre mňa".
Hrávali spolu často.Pre Lorenza sa to pomaly menilo na drogu.Snažil sa s ňou hrávať čo najčastejšie.Nakoniec sa stretnutia opakovali toľko až začal učiteľ zanedbávať svojho druhého žiaka.Hansi práve dohral svoju ďalšiu skladbu keď sa k nemu Lorenz priblížil."Hansi dnes skončíme skôr.." ale prerušilo ho klopanie na dvere."Už je tu,Hansi prosím zbaľ si veci a odíd...nabudúce budeme pokračovať." rýchlo dodal a nechal chlapca samého za klavírom.Lorenz otvoril dvere, kde podľa plánu už stála Líza.Pohľadom jej naznačil, že môže vstúpiť."Počkaj ma v obývačke hneď za tebou prídem" a rukou ju potlačil do dverí.Líza ostíchavo prikráčala k Hansimu, ktorý bol práve na odchode."Lorenz ťa tiež učí hrať?" spýtal sa Hansi, aby prerušil trápne ticho. "Nie" a sadla si za klavír."Hrávam s ním."
Lorenz v kuchyni otváral víno.Zo skrinky berie poháre a pokladá ich na stôl a začína si pískať predohru z opery William Tell. Berie do rúk poháre a všíma si, že jeho pískanie sa prekrýva s hrou na klavíri.Rýchlo pokladá poháre naspäť na stôl a beží do obývačky.Otvára dvere a vidí ako dvojica sedí za klavírom a hrá spomínanú predohru.Potláča v sebe zlosť pomedzi zuby prepúšťa "Hansi...povedal som ti, aby si šiel domov".Preľaknutý Hansi sa bez slov zdvíha a uteká preč.Lorenz zatvára dvere od obývačky a približuje sa k Líze.Vlieva jej krv do ohňa svojho hnevu. "Sĺubila si mi,že budeš hrať len pre mňa!".Lorenz zahral svoju skladbu a ona zadržala dych....
Dni a týždne sa posúvali.V Lorenzovom dome zostalo ticho.Nikto už nehráva na klavíri.Nikto už neklopáva na dvere.Ale jedného dňa sa našla výnimka....
Lorenz sedí vo svojom kresle a bafká fajku.Niekto po dlhej dobe klope na dvere.Starec na klopanie nereaguje,ďalej si flegmaticky sedí a fajčí.Znepokojuje ho až veta zpoza dverí."Christian Lorenz,otvorte dvere tu je polícia.Máme povolenie na prehliadku.".Trasúca ruka pokladá fajku na stôl.Christian Lorenz sa zdvíha a kvapka potu mu lemuje tvár.Pomaly otvára dvere.Poskytuje sa mu obraz, ktorý ho znepokojuje.Dvaja policajti,postarší bradatý pán a plačúca babička s ručníkom na hlave."Vyšetrujeme zmiznutie Lízy Schneiderovej,nezvestnej tretí týždeň.Môžeme vstúpiť?".Lorenz sa nezmohol na slovo, v krku mu vyschlo a slzy sa mu začali objavovať v očiach.Z posledných síl ukázal, že môžu.Policajti napochodovali aj s pánom a pani Schneiderovcami do bytu.Lorenz sa oprel o stenu a triasol sa.Policajt skúša kľučku na dverách do obývačky."Čo je za týmito dverami?" spýtal sa zvedavo žandár."Tam stojí klavír....klávesy sú zaprášené,struny rozladené" povedal Lorenz s relatívnym kľudom.Policajt po chvíli zavelil "Otvorte tie dvere".Lorenz vedel čo ho čaká, ale nebojoval s tým.Bol úplne zmierený so svojim osudom a spolupracoval.Zvesil kľuče z vešiaka a začal odomýkať dvere.S úplnym kľudom.V momente ako ich otvoril, matka Schneiderová sa pustila do hysterického pľaču a otec sa vrhol na starého pána.Jeden policajt sa vrhol na starého Schneidera a snažil sa ho odtrhnúť od starého klavíristu.Druhému policajtovi sa naskytol hrôzostrašný pohľad.Plavovlása, rozkladajúca sa mŕtvola,pripútaná ku klavíru so strunou okolo krku...
